štvrtok 30. septembra 2010

Atrézia (bezústie) pažeráka

Common anatomical types of esophageal atresia
zdroj: en.wikipedia.org

Náhodou som včera našla svoje staré lekárske záznamy a trošku som popátrala po svojej vrodenej vývojovej chybe – nikdy predtým ma to nenapadlo. Atrézia pažeráka typ IIIb podľa klasifikácie Vogt (pozri náčrt pod písmenom a) na obrázku). Strana od úst zaslepená, strana od žalúdka vrastená do priedušnice. Zoperované na druhý deň po narodení, dva týždne nato ma prepustili domov. Za tých 33 rokov sa chirurgia posunula tak ohromne dopredu, že úmrtnosť klesla pod 10 % (až 5 %). V češtine treba hľadať atrézie jícnu, v angličtine esophageal atresia.

Aktualizácia 7. mája 2018:
Na facebooku existuje uzavretá skupina Atrezáčci (pre rodičov i pacientov). Ak sa vás atrézia týka, môžete sa pridať po krátkom messengerovom pohovore s (milou) adminkou.

Aktualizácia 15. augusta 2014:
Občas sa ma niekto spýta, aké pociťujem následky v mojom vysokom veku :) Nuž, poporiadku. Lekári sa pôvodne uzhodli, že neprežijem, a preto sa rozhodli ani ma neoperovať. Mamu nadopovali oblbovákmi a odstavili jej mlieko. Až po zásahu vyššej moci (polonáhodne sa objavivší asertívny starý otec, lebo veď tato bol na vojne, roky sedemdesiate) pristúpili k operácii. Lekári usúdili, že ak prežijem operáciu, pridružené komplikácie, diagnózy a terapie, aj tak budem môcť jesť len mixovanú stravu. Prvý rok som chodila na dilatácie pažeráka, odvtedy nebolo treba. Dvakrát som bola na grastrografii, čím pozdravujem báriovú kašu. Je to vrchol odpornosti, ktorý musíte opakovane prehĺtať, zatiaľčo vás rontgenujú. Všetko bolo v poriadku. (Ešte väčší úlet bol, keď mi opakovane robili bronchografiu a bronchoskopiu. To s atréziou súvisí len nepriamo, tak to nebudem ďalej rozpisovať.) Genetické testy u mojich rodičov nič neodhalili, čiže to bola len štatistická náhoda a možno vplyv prostredia.

Smola, producenti kuchynských robotov, zjem aj normálnu stravu, len musím poctivo zapíjať. Nepomáha ani metóda sústredeného rozžuvávania na márne kúsky. Sliny mi na prehltnutie zďaleka nestačia. Preto (už) nikdy nejem, keď nemám dostatok vody na zapitie. Nikdy! Miliónkrát sa mi to totiž hnusne vypomstilo: jedlo sa zastaví v mieste zrastu, ďalej nejde ani za nič, guča jedla v pažeráku tlačí na dýchacie cesty. Bolí to hnusne, pomaly sa dusím a k tomu musím urýchlene zháňať vodu. Zatiaľ sa mi to zakaždým podarilo, adrenalín urobí svoje :) Potom si vynadám, vzápätí sa ukľudňujem. Následne sa smejem, aká som krava a tiež na tom, ako to situačne komicky asi vyzeralo v tom najhoršom: skrútená nad miniumývadielkom na najbližšej toalete zúrivo pijem a rytmicky sa búcham do hrude, barbarsky gestikulujem na predavačku v PNS-ke, že súrne potrebujem tú pollitrovku minerálky z výkladu, chrčím na spolucestujúcich v MHD, či nemajú dačo vypiť. Na Darwinovu cenu sa dobrovoľne idem prihlásiť aj vtedy, keď si spokojne chrúmem s blaženým pocitom "veď mám v taške celú fľašu vody", lenže medzičasom zabudnem, že dopitú.

Druhá nepríjemná vec je, že neviem grcať dáviť. Bulimička by zo mňa byť nemohla. Nepomáhajú žiadne finty, jogínske dávivé polohy, dokonca ani keď sa šteklím zubnou kefkou dobre že nie až na stene žalúdočnej. Nič. Ostáva len pretrpieť dovtedy, kým sa žalúdok opäť rozbehne. Alebo si zájsť na výplach žalúdka - ďakujem, neprosím, a v takom stave ani nezvládam presun. Samovoľne som za celý život vracala možno 5 až 10 ráz a že by bolo treba častejšie. Dávam si pozor na to, čo zjem, vypijem, ale niekedy sa nedá vopred odhadnúť, či mi to sadne alebo nie. Aj z toho dôvodu alkohol takmer nepijem.

Treťou komplikáciou sú dokafrané dýchacie cesty, pľúca a pohrudnica. Chronická bronchitída sa u mňa vyprofilovala v desiatich rokoch. Kedykoľvek zakašlem ako tuberák do starého hrnca, aj keď som zdravá. Často sa tak aj zasmejem na veľké prekvapenie okoloidúcich. Výhodné je to v prepchatých priestoroch, kde sa okolo mňa zrazu utvorí väčší kruh. Ale prisahám, že to nezneužívam. Ani u lekára. O tabaku môžem len snívať. Pri konzumácii ryže, tarhone, podobných drobných vecí a citrusových plodov sa musím veľmi sústrediť, aby som ich nevdýchla, lebo z nosa idú dosť ťažko.

Štvrtou pripomienkou na moje narodenie je dlhočizná jazva. Spočiatku bola malinká, možno 5-6 centimetrov, ale rástla so mnou a teraz má nejakých 30 cenťákov. Vedie vodorovne popod pravú pazuchu - jeden koniec na chrbát a druhý symetricky na hruď, systematicky zabudovaný do masy prsníka. Niekoho to môže odradiť, ale zatiaľ som to "šťastie" nemala. Len občas divné skúmavé pohľady na kúpalisku :)

Takže, ja som vďačná za dávivé epizódy vo svojom živote. Za vodu v správny čas na správnom mieste. I za tú jazvu. A za život :) Som vďačná zdravotníkom, ktorí ma zachránili. (Tých, ktorí sa svojou *****tou snažili o presný opak, a že ich bolo požehnane, srdečne pozdravujem.) Operujúci doktor zomrel dosť mladý pár rokov po mojej operácii, ale občas si naňho spomeniem. No a som vďačná aj rodine, ktorá sa o mňa obetavo starala a vypiplala ma na samostatnú bojovú jednotku. Nebolo to nič príjemné a stále nie je, ale dokážem s tým žiť skoro bez obmedzení.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Poteším sa takmer každému komentáru a takmer určite odpoviem :)

V komentároch môžete použiť tieto HTML tagy: < a >, < b >, < strong >, < i > a < em >.

Text komentára si pred odoslaním pre istotu skopírujte. Služba Blogger môže mať problémy s odoslaním komentárov, ak máte v prehliadači zablokované cookies, používate Ghostery alebo podobné služby.

Ak sa vám nepodarí odoslať komentár, písnite mi na sociálne siete alebo na bronsen@email.cz. Kde sa sociálne sieťujem, nájdete v pravom stĺpci.